Mária

„Keď som mala 18 rokov, definitívne mi diagnostikovali ochorenie Skleróza multiplex. Napriek chorobe a možným rizikám som vždy túžila po deťoch a pripravovala sa na to, až raz budem matkou. Bola som plná energie a chcela mat veľa detí… a do toho prišla diagnóza a bola som chtiac-nechtiac prinútená meniť plány. Už vtedy som sa dopočula o možnostiach odberu pupočníkovej krvi a zaujalo ma to. Keď som neskôr stretla svojho manžela a plánovali sme rodinu, akosi prirodzene som začala rozprávať o pupočníkovej krvi a obaja sme súhlasili.
Dohodli sme sa, že investícia do odberu a uskladnenia stojí za to. Manžel pracuje v medicínskom prostredí, takže nemal problém naštudovať si aj zahraničné zdroje. S dostatočným predstihom som mala odber zabezpečený a zaplatený. V septembri, keď sa nám narodila dcérka Zoe Miram, už len odobrali krv a všetko prebehlo v poriadku. Odber by mal postačovať do váhy 54 kg, takže pravdepodobne až do dospelosti našej dcéry. Dúfame, že v jej živote nenastane situácia, kedy bude potrebná autotransplantácia, ale pre prípad potreby tu budeme mať takúto možnosť. A to stojí za to, či nie? Ak to finančná situácia našej rodiny dovolí, ani pri ďalšom dieťati /deťoch nebudeme váhať o odbere minimálne pupočníkovej krvi.
A čo sa týka obáv, klamala by som, ak by som povedala, že neboli. Boli a sú otázky typu mať dieťa/deti? Čo ak sa môj zdravotný stav natoľko zhorši, že nebudem schopná postarať sa o rodinu? Ako budú deti vnímať matku, ktorá je obmedzovaná únavou, pohybom, liekmi? Na všetky tie obavy a pochybnosti mám veľmi účinný „liek“ a to podporu a oporu manžela, rodičov a piatich súrodencov, no v neposlednom rade aj dôveru v Boha, z ktorého ostatné opory akosi vyvierajú. Kedysi som si zaťažovala hlavu mnohými obavami z budúcnosti, zistila som však, že radosť z každého dňa s malou Zoe za to nestoja.
Aj na základe skúsenosti viem, že pre odber sa rozhodnú skôr tí, ktorí už nejakú rodinnú anamnézu ochorenia majú – napr. staršie dieťa s mozgovou obrnou, rodič po nádorovom ochorení, ja ako matka so sklerózou a pod. Pretože práve pri týchto prípadoch je riziko ochorenia vyššie, človek má prirodzene obavy. Preto sme sa aj my rozhodli pre odber pupočníkovej krvi. Vidím veľký priestor na šírenie osvety a informácií o možnostiach a výhodách uskladnenej krvi a tkaniva, aby o odbere uvažovali aj rodičia, ktorí momentálne nemajú závažnejšie zdravotné problémy.
Častokrát myslíme na finančné zabezpečenie, aby sme dieťaťu mohli kúpiť drahý kočík, krásne vecičky na oblečenie, všakovaké hračky, ale zdravie mu nemôžeme kúpiť. Tak je tu aspoň táto možnosť. Osobne verím a dúfam ako asi všetci rodičia, že sa nedostaneme do situácie, kedy bude nutné pupočníkovú krv využiť. Azda vedecké poznanie pokročí natoľko, že pupočníkovú krv budeme vedieť nejakým spôsobom vytvárať.“