Malý Alex dostal kmeňové bunky zo svojej pupočníkovej krvi v máji 2014. Bol prvým dieťaťom na Slovensku, ktorému podali vlastnú pupočníkovú krv na Slovensku v rámci klinickej štúdie pri liečbe detskej mozgovej obrny.
„Pôrod bol úplne v poriadku. Alex sa narodil ako zdravé dieťa,“
spomína mama.
Keď mal 13 dní, dostal zápal mozgových blán. Podarilo sa ho preliečiť, ale zápal sa po mesiaci opäť vrátil.
„Lekári vyhodnotili, že ide o postinfekčný hydrocefalus,“
pokračuje mama, ktorá vedela, že pri hydrocefale je veľké riziko poškodenia mozgu. Už od Alexovho prvého zápalu mala strach z možných následkov a táto diagnóza ho len umocňovala.
„Navyše Alexko nefixoval pohľad, ani sa neotáčal a ja som už vedela, že v poriadku nebude…“
„Mám dvoch synov, Alexíka a Dávidka, a keďže ako matka chcem pre svoje deti to najlepšie a chcem byť pripravená na všetko, uskladniť pupočníkovú krv bola pre mňa jasná voľba,“
vysvetľuje mama a priznáva, že pri Alexovi krv uskladnila aj pre diagnózu staršieho syna. Na mozgu mal nádor, našťastie, nezhubný. Aj vďaka operácii, ktorú podstúpil ako 20-mesačný, je teraz všetko v úplnom poriadku. Trojročnému Alexovi však šťastena nepriala – bojuje s detskou mozgovou obrnou. Mama robí všetko, čo je v jej silách, aby napredoval.
„Je dôležité rozprávať sa a spolupracovať s odborníkmi, ktorí chcú presne to isté, čo ja – tešiť sa z Alexových pokrokov.“
Alex má fyzioterapeutku, ku ktorej chodí už skoro tri roky.
„Bol to chlapček, ktorý bol uzavretý sám do seba, nevnímal okolie. Keď sme začali cvičiť, videli sme prvé pokroky. Ale mentálna stránka zaostávala oproti tej telesnej. Po podaní pupočníkovej krvi sme pozorovali nové a nové pokroky. Už o mesiac s nami zreteľnejšie komunikoval, sledoval osoby a ich pohyb, začal používať jemnú motoriku, dopodrobna si preštuduje každý detail na papieriku,“
opisuje stav svojho klienta jeho fyzioterapeutka zo Šamorína.
ALEXÍK HOVORÍ: „MAMA“
„Keď na mňa zavolá „mama“, je to niečo úžasné, ja verím, že sme ešte len na začiatku jeho pokrokov,“
teší sa mama. Trojročný Alex bol pred podaním pupočníkovej krvi dieťa, ktoré na podnety z okolitého sveta reagovalo náhodne a minimálne. Po roku je už všetko inak.
„Má rád svoju hračku, ktorá po stlačení tlačidla svieti. Tento princíp pochopil a tlačidlo stále stáča. A nielen, že chce viac mojej pozornosti, ale aj si ju vie vyžiadať, napríklad buchne rúčkou,“
rozpráva nám nadšene mama.
„Za najväčší pokrok považujem, že sa začal mentálne rozvíjať. Kedysi udržal pozornosť povedzme 30 sekúnd, ale teraz je to vyslovene dlho. Dokonca dokáže vnímať všetko aj v sede, na štyroch, keď stojí s oporou… Reaguje, je veľmi zvedavý, spája slabiky do slov, snaží sa napodobňovať zvuky, takže to je úžasný pokrok. Ale Alexík napreduje aj pohybovo. Má stabilnejší sed, dokáže viac využiť svoje ruky, nohy,“
dopĺňa fyzioterapeutka.
„U Alexíka môžem potvrdiť, že tempo, ktorým začal napredovať po podaní pupočníkovej krvi, nebolo preňho štandardné. To tempo znásobila krv. Viete, to je presne tak, ako keď máte na niečo talent. Ak máte talent na to, aby ste boli dobrým hudobníkom, bez tréningu ním nikdy nebudete. A pri podaní pupočníkovej krvi je to presne to isté – akonáhle sa podá pupočníková krv, je možnosť využiť talent a ďalej rozvíjať schopnosti dieťaťa. Žiaľ, v našich mysliach sú ešte stále bariéry v tom, že deti, ktoré majú iný štart do života, sú z nášho pohľadu ochudobnené. Ale dnes skutočne majú obrovské možnosti aj vďaka vlastnej pupočníkovej krvi a správnym terapiám.“