Keď Olga pred siedmymi rokmi čakala dvojičky, jedným z rozhodnutí bolo uchovať im pupočníkovú krv. Pôrod prebiehal ťažko, ale nakoniec porodila dcéru Svetlanu a syna Maksima, u ktorých lekári nezistili žiadne abnormality.
Avšak po niekoľkých mesiacoch bolo zrejmé, že Maksimov vývoj neprebieha úplne štandardne. Býval veľmi rozrušený, často plakal, zle jedol a takmer v noci nespal. Lekári najskôr Maksimovi diagnostikovali žalúdočné kŕče, ktoré sťažujú schopnosť spracovať jedlo. Na liečbu však nereagoval. V troch rokoch lekári zistili, že má intoleranciu na laktózu. Špeciálna strava okamžite zlepšila Maksimov stav.
V tomto veku sa však objavili aj nové príznaky, ktoré jeho matku vystrašili viac. Maksim stále nerozprával, len ťažko spoznával svoju mamu a otca, nedokázal sa sústrediť a nereagoval na reč. Olga hovorí: „Po sérii vyšetrení lekári stanovili predbežnú diagnózu: porucha autistického spektra. Následne boli na zoznam pravdepodobných chorôb pridané dyzartria (porucha reči charakterizovaná nesprávnou artikuláciou), alália (bezrečovosť), echolália (mimovoľné opakovanie počutých koncových slabík) a kognitívne poruchy. Inými slovami ochorenia spojené s narušením vyšších mentálnych funkcií. Samozrejme, je ťažké liečiť dieťa bez konkrétnej diagnózy, ale dodržiavala som všetky pokyny lekárov.“
Maxim opakovane absolvoval terapie určené na stimuláciu jeho mozgu, ktoré zahŕňali mikropolarizáciu (liečba slabým elektrickým prúdom), bioakustickú korekciu (pacient počúva svoje vlastné nervové impulzy premenené na zvuk), ako aj medikamentóznu liečbu psychostimulanciami. Žiadna z týchto terapií však nepriniesla významný výsledok.
Maksimova rodina sa s tým ťažko vyrovnávala. „Príznaky autizmu boli čoraz zreteľnejšie. Syn nekomunikoval s rovesníkmi, učiteľky v škôlke ho nemohli zapojiť do aktivít a s manželom sme boli stále v sociálnej izolácii s našimi deťmi.“ Pre rodinu bolo nemožné vyhnúť sa nadmernej pozornosti okolia kvôli špeciálnym potrebám ich syna. Aj krátka návšteva kaviarne sa pre nich zmenila na veľkú výzvu. Nakoniec sa kvôli tomu presťahovali do domu za mestom, ďaleko od ľudí.
„Výchovu a vzdelávanie svojho syna som riešila sama, ale nikdy ma neopustila nádej na jeho vyliečenie a na pokojný, šťastný život. Pri neustálom hľadaní nových metód liečby autizmu, som na sociálnych sieťach narazila na videoprednášku o liečbe autizmu kmeňovými bunkami“, spomína Olga.
Olga si uvedomila, že uchovaná pupočníková krv jej syna mu môže pomôcť a kontaktovala banku pupočníkovej krvi, ktorá im pomohla aj s vyhľadaním kliniky, kde Maksimovi jeho pupočníkovú krv o pár týždňov podali. „Boli sme veľmi nervózni, ale liečba bola úspešná a syn sa cítil dobre.“
Na druhý deň po liečbe vlastnou pupočníkovou krvou sa Maksimovo správanie zmenilo a začal bľabotať. Aj jeho matka bola prekvapená a postupne boli viditeľné aj ďalšie zmeny. „Počas niekoľkých týždňov Maksim začal nadväzovať očný kontakt, počúval ostatných a snažil sa rozprávať,“ spomína Olga. Obľúbil si maľovanky a začal sa učiť abecedu. Ale Olga skutočne uverila účinkom liečby, až keď od svojho syna prvýkrát počula dlho očakávané slová „moja mama“.
Maksim postupne podstúpil ďalšiu liečbu, pri ktorej mu podali pupočníkovú krv jeho sestry. Výsledky boli opäť úžasné. Vďaka pokrokom po liečbe môže Maksim chodiť do školy spolu so sestrou. Je pre neho samozrejme ťažké absolvovať všetky hodiny, ale učí sa rád. Aj jeho učitelia radi rozprávajú o jeho pokrokoch a túžbe po vedomostiach.
Olga trasúcim hlasom spomína, na obdobie, kedy sa všetko zdalo beznádejné. „Bála som sa, že sa nebudem môcť nikdy tešiť z úspechov svojej dcéry, keď môj syn súčasne trpí. A teraz som si istá, že sme schopní prekonať všetky ťažkosti! Naša rodina je šťastná! Najradšej by som kričala na celú ulicu, že pupočníková krv robí zázraky!“
Spracované podľa:
https://parentsguidecordblood.org/en/news/maksims-cord-blood-therapy-autism
